Na tieto symboly smrti a brutality sa dnes už nemožno pozerať len ako na nevinnú a izolovanú zábavu. Už dlhé roky čelíme vážnej realite, v ktorej sa násilie, hrubosť a agresivita stávajú chronickou súčasťou správ, sociálnych sietí a verejného priestoru. Tento trend postupne otupuje našu citlivosť voči skutočnému utrpeniu. O to bolestivejšie je, keď tieto dlhodobé varovné signály spoločnosti prerastú do tragédií, ktoré zasiahnu naše bezprostredné okolie a konkrétne ľudské osudy, ako sme to nedávno zažili aj na škole v Staškove. Táto pretrvávajúca situácia nás núti k hlbšiemu zamysleniu, aké obrazy a posolstvá dobrovoľne púšťame do životov mnašich detí, ktoré viac než kedykoľvek predtým potrebujú cítiť bezpečie a pokoj.

Ako kresťania sme v týchto dňoch pozvaní hľadieť na smrť z úplne inej perspektívy. Biblia nám pripomína, že fyzický koniec pozemského života nie je definitívnou bodkou a tmou. Veríme vo večný život a nebeské kráľovstvo, ktoré pre nás pripravil Boh – miesto, kde podľa Svätého písma už nebude plač, bolesť, rozdelenie ani žiadne násilie. Svetlo sviečok na hroboch našich blízkych nie je symbolom strachu zo zániku, ale živým vyznaním viery vo vzkriesenie a večný život.

Namiesto hlučného oslavovania strachu a napodobňovania prejavov smrti sa môžeme vrátiť k tichu, úcte a vďačnosti. Tieto sviatočné dni nám zároveň ponúkajú ideálnu príležitosť na jeden zásadný krok: skúsme deťom výrazne obmedziť čas strávený na mobiloch a počítačoch. Virtuálny svet je často plný negativity, no najmä nás oberá o to najcennejšie. Akokoľvek vyspelé technológie by nás totiž obklopovali a tvorili svet okolo nás, nikdy nič nenahradí človeku skutočný ľudský vzťah. Sme a vždy budeme vzťahové bytosti, ktoré najviac zo všetkého potrebujú vzťahovať sa k iným ľuďom a živú vzájomnú interakciu.
Nájdime si preto v týchto dňoch čas na to, aby sme boli naozaj spolu. Sadnime si k sebe, rozprávajme sa o tom, čo prežívame, čo nás trápi a z čoho máme radosť.

Čo môžeme spoločne urobiť v rodinách i v škole?

* Odložme obrazovky: Vymeňme hodiny za displejmi za spoločné rozhovory, prechádzky či spomínanie na tých, ktorí už nie sú medzi nami.

* Rozprávajme sa s deťmi: Pomôžme im rozlišovať medzi prchavou módou strašidelných masiek a skutočnou úctou k ľudskému životu.

* Učme ich empatii a blízkosti: V čase rozbúrenej spoločnosti budujme v deťoch láskavosť, rešpekt a otvorenosť voči druhým ako najlepšiu obranu proti agresivite a samote.

* Prinášajme nádej: Ukazujme im príklady svätých a hovorme o tom, že dobro, láska a svetlo majú v našom svete i vo večnosti posledné slovo.

Nezakazujme deťom svet hier, no buďme im múdrymi sprievodcami reálnym životom. Premeňme tento čas na svedectvo o tom, že svetlo viery a sila skutočných ľudských vzťahov dokážu spoľahlivo rozptýliť akúkoľvek tmu okolo nás.

Pokojné, požehnané a nádejou naplnené jesenné dni nám všetkým.

Marian Horniaková Ilusr. foto: -mp-